Nechajte toho pravého v recenzii

Len som musel vidieť adaptáciu románu Johna Ajvida Lindqvista švédskeho režiséra Tomasa Alfredsona, Pustite dnu toho pravého, len čo sa minulý piatok dostal do amerických kín. O tom, aký dobrý je tento film, sa šíril taký vrúcny rozruch, že som ako fanatický vyznávač upírskeho žánru nemohol ignorovať príležitosť zistiť, či tento film splnil svoj humbuk.

Po tom, čo som videl film a už som si naplánoval druhé pozretie, to vám môžem povedať Pustite dnu toho pravého si zaslúži každú chválu, ktorú si zaslúži: stanovuje nové štandardy toho, aký by mal byť film o upíroch a ako by na nás hororové filmy mali pôsobiť.

Film odráža dej románu o dvanásťročnom chlapcovi Oskarovi (Kåre Hedebrant). Oskar nie je ako mnohí jeho spolužiaci: jeho bledý, nemotorný pohľad ho označuje ako outsidera; má mrzuté záľuby, ako napríklad vedenie knihy výstrižkov z novín o hrozných vraždách, ktoré sa dejú neďaleko jeho malého mesta. Jeho rodičia sú rozvedení, matku aj otca sotva možno nazvať dospelými a chudáka Oskara si medzi sebou prehadzujú ako horúci zemiak, ani jeden nechce dlho držať. Nie je preto prekvapením, že vo svojich súkromných chvíľach sa Oskar oddáva násilným predstavám o vraždení tyranov, ktorí ho v škole mučia každý deň.

Život zmení noc, keď Oskar prvýkrát stretne Eli (Lina Leandersson), dvanásťročné dievča, ktoré sa k nemu prisťahovalo do jeho veľkého bytového komplexu. Oskar okamžite vycíti, že našiel spriaznenú dušu: Eli je tiež samotárka, vonia „smiešne“, chodí po snehu bez topánok a bez kabáta, nikdy nevidela ani Rubixovu kocku (film sa odohráva v 80. rokoch, uvedomte si to), a napodiv chodí hrať len v noci. Eli si rýchlo obľúbi čudáckeho Oskara a títo dvaja si vytvoria taký druh priateľstva/šteňa-lásky, ktorý zdieľajú len tweeneri.

Priznajte si všetku túto mladú lásku, v Oskarovom malom mestečku sa začne odohrávať séria rituálnych vrážd – presne v čase, keď sa Eli a jej „otec“ nasťahujú. Obete sú nájdené zdvihnuté za nohy, s podrezanými hrdlami a vytečenou krvou. Nie je veľkým SPOILEROM povedať vám, že vraždy skutočne spáchal Eliho „otec“. Keď sa však jeden z krvavých lovov zmarí a Eliin otec musí urobiť strašnú obeť (musíte to vidieť, aby ste tomu uverili), aby ochránil svoju „dcéru“, Eli zostáva sám, nútený loviť vlastnú krv zásobovanie. Keďže Eli nemá žiadneho iného ochrancu, obracia sa na Oskara, svojho jediného priateľa, čo núti mladého chlapca, aby sa muž rozhodol, kým bude vo svete predátorov a koristi.

Pustite dnu toho pravého je ohromujúci úspech z hľadiska smerovania. Na rozdiel od mnohých amerických hororov, Pustite dnu toho pravého nebúcha vás po hlave zjavnými metaforami alebo otrepanými zápletkami, ktoré sotva držia pohromade, len aby vás dostali z miesta vraždy A na miesto vraždy B. Tomas Alfredson vytvára film ako sériu poviedok, nie ako celý román. Touto výpoveďou mám na mysli to, že Alfredson precízne nabaľuje každú scénu s detailmi a jemnými dôsledkami, pričom pomáha v každom momente povedať tak veľa, pričom robí tak málo. Ako každá dobrá poviedka, môžete si vziať akúkoľvek scénu Pustite dnu toho pravého a nechať ho stáť samostatne ako svoj vlastný krátky film – a keďže každá scéna dokáže tak dobre rozprávať svoj vlastný príbeh, film ako celok dokáže predstaviť to, čo na povrchu vyzerá ako priamočiary príbeh, no v kontexte so všetkými dôsledkami, ktoré ho obklopujú, sa príbeh stáva zložitým, husto vrstveným príbehom o morálke, ktorý zásadným spôsobom rezonuje s našimi emocionálnymi kompasy. To všetko je dosiahnuté s použitím úplného minima filmových nástrojov: dialógy vo filme sú riedke, je tam veľmi málo ambientnej hudby (v podstate tá istá strašidelná melódia z prehrávaného traileru v plnom rozsahu) a skrátený formát pomáha dať nádherným vizuálom ďalší priestor na dýchanie – kreatívny priestor, s ktorým Alfredson pracuje šikovnou rukou len tí najmajstrovskejší režiséri vlastniť.

V kontexte hororového filmu skutočne prekvitá minimalistický prístup: ešte predtým, ako padne slovo, sme už hlboko investovaní do Oskara. Súcitíme s bolesťou každého jedného úderu, ktorý chlapec dostane na školskom dvore, no nemôžeme si pomôcť, ale cítime hlboko zakorenenú úzkosť. vždy, keď Oskar, sám doma, vytiahne svoj obľúbený lovecký nôž na dvor, aby fantazíroval o vražde spolužiakov, ktorí mučia ho. Dvadsať minút po filme nás Alfredson núti robiť emocionálne kotrmelce o tom, či sledujeme utrpenie nachytaných hlupák, alebo jeden z vrahov z Columbine (aby som to uviedol do amerického kontextu), v ktorom sú semená vraha zašité zneužívaním jeho formatívneho rokov. V dvadsiatej jednej minúte, keď sa Eli prvýkrát objavil, dosiahol film jeden z takmer nemožných výkonov rozprávania dobrého upírskeho príbehu: udržanie ľudskej drámy nad príšerným šialenstvom.

Tým, že veci udržiavame na emocionálnom základe a využívame prístup „menej implikuje viac“, Alfredson nás zatlačí presne tam, kde nás chce. Kedykoľvek dôjde k prejavom násilia – či už je to človek na človeku, alebo upír na človeku – my cítiť to a znepokojuje nás to. V tejto ére Ubytovňa, kde sa ľudia môžu tak často pozerať na to, ako sa iní mrzačia a vraždia, pričom stále hltajú popcorn po hrstiach, čím sa publikum cíti čokoľvek je výkon sám o sebe. Pustite dnu toho pravého núti vás zápasiť s psychologickou váhou a násilnou povahou inštinktu prežitia – a pretože táto váha je pripisovaná deťom, ktoré jačmeňa na prahu dospievania, závažnosť ich rozhodnutí rezonuje tak hlboko, že dospelí (t. j. tí, ktorí už nie sú „nevinní“) by nikdy nemohli sprostredkovať.

Poďakujte Hedebrantovi a Leanderssonovi za to, že oživili hlavné postavy Oskara a Eliho tak živo. Neviem si predstaviť, že by v týchto úlohách hrala iná dvojica mladých hercov. Hedebrant vdýchne jedinečný dych do toho, čo mohlo byť klišé: spoločensky neprispôsobivý. V Hedebrantových rukách funguje každý Oskarov vtip a trápny pohľad na to, aby sa z neho stala trojrozmerná a príbuzná postava. Bez ohľadu na to, z akej krajiny ste alebo kam ste chodili do školy, poznali ste nezbedného chlapca, ktorý bol rovnaký ako Oskar, no zároveň nie celkom on. Leandersson, na druhej strane, je krásna mladá herečka, ktorá je odkázaná na slávu, ak sa o ňu rozhodne. Pri hraní Eli má Leandersson nestarnúci pohľad – taký, ktorý vás núti pýtať sa, či bola Eli upírom päť dní alebo päťsto rokov. Aby sa monštrum udržalo pri zemi v ľudskosti, Leandersson zaobchádza s Eliho vampirizmom ako s prenosnou formou rakoviny a zobrazuje Eli ako dlhoročná pacientka onkologického oddelenia, ktorá chce slobodne skúmať svoje dospievanie, aj keď to stojí životy ľudí okolo jej. Toto dvojité stvárnenie Eliho, ako besného predátora aj postihnutej obete, je hlavným dôvodom, prečo vyvrcholenie filmu (a mnoho jemnejších zápletiek) funguje tak vierohodne. Hedebrant a Leandersson vykazujú obrovskú chémiu: ich vzťah je Shakespearovský v rozsahu: ako komplex ako pár v strednom veku, ktorý sa snaží preniesť cez turbulentné okolnosti rakoviny prsníka diagnóza; no stále taká naivná a nevinná ako tá prvá pubertálna zamilovanosť, ktorú sme všetci zažili. Pozoruhodná práca týchto dvoch mladých lídrov.

Pustite dnu toho pravého je taký dobrý film, že po jednom zhliadnutí aj ja zdieľam hnev Tomáša Alfredsona na americký remake, ktorý už prebieha. Tento film netreba prerábať: treba ho rozobrať, aby to mohlo urobiť viac amerických filmárov pozorovať a pochopiť skutočnosť, že práve jemnosť a nuansy pomáhajú filmom prekonať ich stredný; Tvorcom hororov treba pripomenúť, že dobré hororové filmy nás v skutočnosti HORIZUJÚ tým, že sa zlé veci dejú plne formovaným postavám, ktorým v skutočnosti fandíme. Akcie obete a vedrá krvi nech sú prekliate.

Žiaľ, momentálne Nechajte toho pravéhoIn hrá len v L.A. a NYC. Zatiaľ sa nehovorí o tom, či v najbližších mesiacoch dostane širšiu verziu (ak nie, DVD má vyjsť 10. marca 2009, takže Netflix teraz). Americký remake je naplánovaný na rok 2010. Ale nečakajte, pozrite si tento film už teraz, v jeho pôvodnej podobe. Budete tak veľmi šťastní, že ste si našli čas a zaborili si do toho zuby (povinná upírska slovná hračka).

Naše hodnotenie:

5 z 5 (majstrovské dielo)

Linka Roberta Pattinsona „Fear“ dokazuje, prečo je dokonalý Batman

O autorovi